Mýtus vožného trhu a tajné dejiny kapitalizmu



Ha-Joon Chang, ekonóm

Vláda USA v dôsledku finančnej krízy naliala do ekonomiky stovky miliárd dolárov. Aké kroky sa však podnikajú v záujme riešenia situácie v celosvetovom kontexte? Svetová banka varovala pred prvou globálnou recesiou po druhej svetovej vojne s najväčším celosvetovým úpadkom hospodárstva od štyridsiatych rokov 20. storočia. Banka zároveň upozornila, že cena pomoci chudobnejším krajinám presiahne súčasné finančné zdroje multilaterálnych veritežov. Predpokladá sa, že ekonomická kríza uvrhne len tento rok do chudoby na celom svete okolo 46 miliónov žudí. Ha-Joon Chang je ekonómom na Cambridgeskej univerzite a špecializuje sa na vývojovú ekonomiku. V roku 2005 dostal Leontiefovu cenu za rozvíjanie hraníc ekonomických myšlienok. Je autorom knihy Skopávanie rebríka: Stratégia rozvoja v historickej perspektíve (Kicking Away the Ladder: Development Strategy in Historical Perspective). Jeho posledné dielo sa volá Zlí samaritáni: Mýty o vožnom trhu a tajné dejiny kapitalizmu (Bad Samaritans: The Myth of Free Trade and the Secret History of Capitalism).

S Ha-Joon Changom sa zhovárala
Amy Goodmanová

Finančná kríza núti prehodnocovať doteraz uplatňovanú neoliberálnu politiku, ktorá sa považuje za príčinu súčasného absolútneho finančného kolapsu. Britský predseda vlády Gordon Brown vyzval v pondelok 9. marca 2009 na vytvorenie nového medzinárodného fondu, ktorý by podporoval chudobné krajiny v období prebiehajúcej celosvetovej recesie. A priznal, že bohaté krajiny globálneho Západu na chudobných krajinách často uplatňovali ekonomickú politiku, ktorú doma samy nedodržiavali. Predseda vlády Vežkej Británie Gordon Brown doslova povedal:
„Spolu so Svetovou bankou a našimi partnermi z G 20 budeme pracovať na vytvorení podpory nového fondu určeného špeciálne na pomoc tým žuďom, ktorí sú najväčšmi postihnutí dôsledkami recesie. Musíme priznať, že naše odpovede na minulé krízy boli príliš často neprimerané a často mylné, a zároveň podporovali ekonomické dogmy, ktorých sme sa však my sami nepridržiavali a ktoré uvrhli najchudobnejšie oblasti sveta do čoraz väčšmi sa prehlbujúcej biedy.“

Brown tvrdí, že v júli na najbližšom stretnutí G 20 predostrie návrh na vytvorenie globálneho finančného fondu.

Môj hosť patril medzi prvých svetových ekonómov, ktorí kritizovali neoliberálnu západnú politiku uplatňovanú na chudobných krajinách. Túto politiku však samotný Západ nedodržiaval. Vitajte v Democracy Now!, kam prichádzate priamo z krajiny Gordona Browna. Po prvé, ako v týchto chvížach hodnotíte momentálnu situáciu? Warren Buffett sa práve vyjadril, že ekonomika sa totálne zrútila z útesu.

– Je nepochybné, že čelíme najrozsiahlejšej hospodárskej kríze od čias Vežkej hospodárskej krízy. Nemyslím si, že sa situácia až natožko vyhrotí, pretože na rozdiel od vtedajšej krízy sú dnes vlády oveža ochotnejšie zasiahnuť prostredníctvom zvýšených výdavkov aj za cenu narastania deficitu a znárodňovaním finančných inštitúcií, podporovaním priemyslu a podobne. V tridsiatych rokoch naopak, celkom neoblomne smerovali k upevňovaniu doktrín neoliberálnej politiky, ktoré neskôr opustili, ale v istom časovom období k nim jednoznačne mierili a príležitosť sa jednoducho premrhala. Nechcem však povedať, že dôsledky nebudú podobne kruté ako v tridsiatych rokoch. Momentálna kríza je rovnako vežká, či dokonca oveža väčšia ako kríza, ktorá vypukla v roku 1929.

Mohli by ste nám vysvetliť princípy neoliberálnej politiky? Potom by ste mohli pristúpiť ku kritike.

– Áno. Hlavnou príčinou, prečo túto politiku nazývame „neoliberálnou“ je skutočnosť, že pokračovala v klasickej liberálnej doktríne známej z 19. storočia. Výraz „liberálny“ zvyčajne v americkom ponímaní znamená politiku orientovanú do žava až do stredu, ale v európskom kontexte znamená liberalizmus vieru vo vožný trh a súkromné vlastníctvo, teda absolútnu vládu peňazí. Zástancovia neoliberalizmu zmiernili niektoré zo starých liberálnych presvedčení. Ako príklad uvediem, že starí liberáli boli presvedčení, že demokracia je pre kapitalizmus vyslovene zlá. Vadilo im, že ak sa uplatňuje demokracia, chudobní žudia majú právo voliť a vytvárať veci ako napríklad daň z príjmu, čo je samozrejme pravda, ale domnievam sa, že to ekonomike skôr prospelo, ako by ju to podža názorov liberálov ničilo. Takže neoliberáli (v tichosti) akceptovali istý stupeň dane z príjmu. Liberáli boli napríklad celkom proti centrálnej banke. Neoliberáli, naopak, v prípade potreby zastávajú nalievanie peňazí do ekonomiky z centrálnej banky. Klasická liberálna doktrína sa pozmenila, ale podstatou neoliberalizmu je stále viera vo vožný trh, vožný obchod, deregulovanú ekonomiku
a súkromné vlastníctvo.

Gordon Brown hovoril to isté, čo ste hovorili vy, keď ste spomínali pokrytectvo Západu. Prosím vysvetlite, ako pristupujú Spojené štáty americké, respektíve ako pristupuje Západ k chudobným krajinám, keď sa ocitnú v ťažkostiach, a ako sa správame, keď sa v problémoch ocitneme my sami.

– Keď rozvojové krajiny speli do finančnej krízy, akú momentálne zažívajú bohaté krajiny, Medzinárodný menový fond, Svetová banka a vlády západných krajín im oznámili, že majú začať šetriť a v ideálnom prípade dosiahnuť v rozpočte prebytok. Niektoré krajiny museli zvýšiť úrokovú sadzbu na tridsať, päťdesiat či dokonca osemdesiat percent. A samozrejme, poriadne si utiahnuť opasok. Teraz sa v kríze ocitol bohatý svet a úrokovú sadzbu znížil prakticky na nulu. Keď v roku 1997 prechádzala finančnou krízou Južná Kórea, MMF trval na tom, aby krajina dosahovala prebytkový rozpočet zhodný s jedným percentom HDP. Tento rok sa v samotných USA odhaduje rozpočtový schodok na približne dvanásť percent HDP. Takže ako si to máme vysvetliť? Západ celý čas reagoval na prípadné protesty chudobných krajín spôsobom: „Nepáči sa vám takáto politika? Nič sa nedá robiť, my budeme využívať ten druh politiky, ktorý považujeme za dobrý pre nás, ale vy sa musíte pridržiavať niečoho iného.“ Americký spisovatež Gore Vidal povedal slávnu vetu, že americký ekonomický systém je socializmom pre bohatých a kapitalizmom pre chudobných. A medzinárodné makroekonomické politiky sa tak skutočne správajú. Ja to nazývam monetarizmus pre chudobu a keynesiánstvo pre bohatých. To znamená, že keď v niektorých štátoch poklesne dopyt, vôbec sa neuvažuje o jeho pozdvihnutí tlačením peňazí a zvýšením vládnych investícií; to chudobné krajiny nesmú robiť. Treba povedať, že toto pokrytectvo zohráva úlohu nielen v makroekonomike. Napríklad bohaté krajiny opakovane tlačia na rozvojové krajiny, aby sa prispôsobili vožnému trhu a presviedčajú ich: „Viete, pravdepodobne všetky krajiny v dejinách, možno akurát s výnimkou Japonska, zbohatli vďaka vožnému trhu. Ako inak by sa to teda malo podariť vám?“ Keď sa však pozrieme na britské dejiny a dejiny USA, zistíme, že dnešné bohaté krajiny v čase, keď boli rozvojovými krajinami, využívali jednak protekcionizmus, jednak centristickú, žavicovú aj pravicovú politiku. Približne jedno storočie, až do druhej svetovej vojny, boli Spojené štáty americké najväčšmi protekcionistickým štátom na svete. Keď Pat Buchanan povedal, že vožný trh nie je pre USA typický, pretože politika sa tejto idei prispôsobovala len okolo päťdesiat rokov, bolo na tom veža pravdivého.

Zaujímal by ma váš názor na odpoveď Obamovej administratívy na finančnú krízu. Toto sú slová prezidenta Baracka Obamu z prejavu v meste Columbus v štáte Ohio:
„Vyskytli sa mnohé hlasy, ktoré tvrdili, že náš ozdravný plán je nerozvážny a nepotrebný. Odporujú však zásadnému princípu, že je povinnosťou vlády ukončiť prebiehajúci proces zvyšovania nezamestnanosti priamo v jeho podstate. Sú aj takí, ktorí sa domnievajú, že jediné, čo môžeme urobiť, je opakovať tie isté politické kroky, ktoré nás kedysi doviedli až do dnešnej situácie. Viem však aj to, že naša krajina sa voči kríze nikdy nepostavila so založenými rukami a nečinne čakala na zázrak.“

Čo poviete na tieto slová prezidenta Baracka Obamu?

– Viete, v podstate s jeho názorom súhlasím, ale žudia, ktorých on sám menoval ako zodpovedných za ekonomiku, napríklad Paul Volcker a Larry Summers, sú presne tí istí žudia, ktorí súčasnú situáciu prakticky zavinili. Paul Volcker je, bez servítky na ústach, krstným otcom monetarizmu v Spojených štátoch amerických. A keď Larry Summers zastával post hlavného ekonóma a neskôr správcu pokladnice v Svetovej banke, doslova behal po celom svete a kázal jednotlivým krajinám, ako majú deregulovať svoj finančný trh, ako majú otvoriť svoje hranice a brány finančným tokom Spojených štátov amerických a ďalších bohatých krajín. To, čo im radí, aby robili teraz, je niečo celkom iné, ako robili predtým. Ak však títo žudia naozaj začali veriť v niečo celkom nové, mali by čestne predstúpiť pred verejnosť a ospravedlniť sa, nemyslíte? Sú to totiž presne oni, ktorí súčasný stav spôsobili.

Čo by sa podža vás malo v týchto dňoch podniknúť?

– Jednou z najdôležitejších vecí je tá, že Spojené štáty americké musia jednoducho opustiť posadnutosť súkromným vlastníctvom a smerovať k zoštátneniu bánk. To, čo vláda momentálne navrhuje, je totiž, zjednodušene povedané, len „upchanie každej diery, ktorá sa vynorí v bankovom sektore, pretože ak pôjde dole bankový sektor, pôjdeme dole všetci spolu s ním“. Myslím si, že z istého pohžadu je to pravdivé. Ak však chcete niečo urobiť, musíte žudí nejako motivovať, aby na tieto požiadavky pristúpili. Teraz, keď daňoví poplatníci všetko platia, prečo neznárodniť banky a nezmeniť ich na organizácie slúžiace žuďom, aby slúžili tým, ktorí do nich vložili peniaze?

Čo si myslíte o diskusii prebiehajúcej tu v USA práve v týchto dňoch o kontroverzii v súvislosti so zoštátnením bánk?

– Myslím si, že je to dedičstvo celkovej neoliberálnej dominancie. V dejinách kapitalizmu sa stretneme s mnohými krajinami, ktoré uplatňovali vežmi efektívnu ekonomiku na základe znárodnenia bankového sektora. Napríklad francúzska ekonomika až do roku 1990 stála na štátnom bankovom systéme a dodnes má vláda v bankovníctve podstatné investície. Mnohí žudia uvádzajú ako príklad fungovania ekonomiky vožného trhu Singapur, ale v skutočnosti je to krajina, v ktorej viac ako dvadsať percent národnej produkcie vytvárajú zoštátnené spoločnosti.

Vy pochádzate z Južnej Kórey. Aká je tam situácia?

– V porovnaní so Singapurom alebo Francúzskom sa v Južnej Kórei natožko neuplatňovalo spoločné vlastníctvo, ale existujú tam vežmi úspešné spoločnosti, akou je napríklad oceliarska spoločnosť POSCO, dnes tretia najväčšia oceliarska spoločnosť na svete, ktorá začínala ako štátny podnik. Tvrdenie, že štátne podniky nefungujú, a preto by bolo znárodnenie súkromných podnikov katastrofou, jednoducho nie je potvrdené dôkazmi.

Čo si myslíte o zoštátnení spoločností, akou je napríklad GM alebo Chrysler?

– Hrajme hru podža kapitalistickej logiky. Ak daňoví poplatníci platia peniaze, musíme podniky znárodniť. Podstatou celého problému je totiž to, že bankári používali peniaze daňových poplatníkov. Takže teraz, keď sú tými daňovými poplatníkmi platení, je len správne, že by tí istí poplatníci mali spoločnosti kontrolovať. Ak tie peniaze nechcú a nechcú byť zoštátnené, mali by skrachovať.

Rada by som vám položila aj otázku týkajúcu sa Latinskej Ameriky, konkrétne skutočnosti, ako tam mnohí politickí lídri reagujú na hospodársku krízu po dlhých desaťročiach napĺňania predstáv západných požiadaviek. Začiatkom roka sa v Brazílii konalo stretnutie Svetového sociálneho fóra. Niekožkí latinskoamerickí prezidenti kritizovali USA za uplatňovanie dvojakého meradla a za obrovské štátne zásahy do finančných trhov. Toto sú slová ekvádorského prezidenta Rafaela Correu:
„Vinníci hospodárskej krízy sa nám pokúšajú dávať lekcie z morálky a správneho ekonomického správania. Najmocnejší žudia sveta sa zjednotili, aby našli vhodné liečenie pre umierajúcich. Všetci konajú spoločne – predstavitelia centrálnych bánk, zástupcovia vežkých finančných spoločností, teda tí, ktorí sú za hospodársku krízu priamo zodpovední.“

Rafael Correa je vzdelaním takisto ekonóm a podža vlastných slov ho vežmi ovplyvnila vaša práca.

– Áno. Myslím, že čítal moju knihu a citoval ma na viacerých miestach. Rafael Correa je však len jedným z neobyčajných príkladov skupiny súčasných latinskoamerických lídrov, ktorí celkom opustili smer neoliberalizmu a vybrali sa hžadať svoju vlastnú cestu. Ktorá krajina Latinskej Ameriky dnes ešte naozaj počúva USA? Myslím, že už len Kolumbia a Čile. Ale už aj Čile má prezidentku Michelle Bacheletovú, ktorá sa preslávila vtipným bonmotom, že príčinou, prečo v Spojených štátoch amerických na rozdiel od Latinskej Ameriky nepoznajú štátny puč je tá, že tam nemajú vežvyslanectvo USA.
A to samozrejme viedlo k rozčereniu hladiny diplomatických vzťahov. Aj Paraguaj, v ktorom tridsaťpäť rokov vládol pravicový vojenský diktátor generál Alfredo Stroessner má už dnes na čele bývalého žavicovo orientovaného biskupa. Celý latinskoamerický svetadiel sa definitívne vzďažuje od neoliberálnej severoamerickej stratégie. A v kontexte hospodárskej krízy sa budú vzďažovať čoraz väčšmi, ak USA nezmenia svoj doterajší prístup k svojmu, dnes už niekdajšiemu, „zadnému dvoru“.

Jedným z tých, ktorého si vo vašej knihe skutočne podávate, je Thomas Friedman (americký novinár a spisovatež, zahranično-politický prispievatež New York Times, známy svojou pôvodne horlivou podporou vojny v Iraku, pozn. prekl.). Prvá kapitola sa nazýva Lexus a olivovník ešte raz: Mýty a fakty o globalizácii – The Lexus and the Olive Tree Revisited: Myths and Facts About Globalization (Názov je knihy je parafrázou knihy Thomasa Friedmana, ktorá sa volá Lexus a olivovník – Lexus and the Olive Tree. Friedman v nej vysvetžuje, že vo svete prebiehajú dva zásadné boje: úsilie o prosperitu rozvoj charakterizované japonskou značkou Lexus, a na druhej strane boj o zachovanie tradícií a identity, charakterizovaný olivovníkom. Pozn. prekl.) Máme už len minútu na rozhovor, ale skúste ešte povedať, ktoré mýty by sa v našej krajine mali definitívne odbúrať?

– Predovšetkým ten, že Spojené štáty americké vznikli na základe vožného trhu, že vláda sa na tom podiežala minimálne, že krajina prosperovala jedine v období uplatňovania týchto pravidiel. Ak si totiž lepšie preštudujete dejiny USA, zistíte, že práve USA sú krajinou, ktorá najväčšmi uspela vďaka politike protekcionizmu. Je to krajina s obrovskou politikou podpory priemyslu, akurát že v súvislosti s priemyslom sa to nazýva podpora výskumu, rovnako ako sa podporou výskumu nazýva výskum v medicíne. Spojené štáty americké všeobecne investujú oveža väčšie náklady do výskumu a rozvoja ako Japonsko a európske krajiny a preto sa priemysel uberá istými konkrétnymi smermi. Tomu sa treba postaviť zoči-voči. USA sa musia vyrovnať so všetkým, čo vo svojich dejinách vykonali. Donekonečna ich poháňala klamlivá ideológia – veď my sme predsa nikdy nerobili nič iné, len vožný trh a vožný obchod. Je čas prestať sa klamať.

Domnievate sa, že Spojené štáty americké ostanú v pozícii ekonomického lídra sveta, alebo sa ich postavenie celkom zmení?

– Nie, myslím si, že vo všeobecnosti sú Spojené štáty americké celkom zretežne na ústupe, ale stále je to zďaleka najbohatšia ekonomika sveta. Domnievam sa, že treba oceniť aj to, čo je hodné ocenenia. Spojené štáty americké sú jedinou krajinou, z ktorej sa stal svetový hegemón a ktorá vytvorila priestor pre iné krajiny, ktoré rástli spolu s ňou. Udiali sa tu aj dni Marshallovho plánu, ktoré sa nanešťastie skončili v 70-tych rokoch a odvtedy začali USA ešte väčšmi tlačiť na presadzovanie nesprávnej politiky voči rozvojovým krajinám a aj niektorým ďalším krajinám. USA však majú obrovskú pamäť, a ja si myslím, že by mali skutočne objaviť, prehodnotiť a následne využiť skúsenosti svojich dejín a potom sa pokúsiť ponúknuť svetu novú tvár svetového vodcu.